Cesta života
Od malička som sa riadila spoločnosťou. Kráčala som po ceste, kadiaľ ostatní. Nasledovala som ich kroky. Asi keď som mala 13 sa môj názor začal meniť. Pomaly som hľadala tú správnu cestu. Skúšala som nové možnosti. Začala som milovať. Milovať každý strom, každú kvapku vody, každé zviera, ... Neskôr sa moje názory oddelili úplne a ja som išla vlastnou cestou. Cestou poznania, skúmania. Cestou prekážok, ale aj šťastia. Snažila som sa nájsť podstatu bytia, podstatu a význam vecí. Hľadala som odpovede na otázky „prečo?“ „ako?“
Bola som na všetko sama. Nebol tu nikto, s kým by som tento pocit zdieľala. Nikto, kto by ma nasmeroval, ukázal význam vecí... teraz viem, že nie vždy dostanem odpovede na otázky a možno práve cesta sa stáva odpoveďou.
Bola som plná elánu. Chcela som všetko zmeniť, každého napraviť. Ukázať im akí sú „zlí,“ povedať: „Sakra, uvedomte sa!“ Potom som zistila, že ja som prestala chápať ich svet, ich cesty. Pochopila som, že musím začať od seba. Nemôžem ich stiahnuť na svoju cestu a povedať: „Kráčaj po mojich stopách!“ Musím meniť najprv seba, svoje vnútro, svoje nesprávne zakorenené myšlienky, svoju myseľ a dušu. Potom príde čas, kedy im budem môcť povedať o svojej ceste, ale je len na nich kadiaľ kráčajú.
Možno príde čas, kedy budem môcť zdieľať svoju cestu s inými, nie len o nej hovoriť. Ukázať jej krásy. Ukázať im každý strom, nie len hovoriť o jeho láske, nechať ich privoňať ku každému kvetu, nie len hovoriť o jeho vôni. Nechať ich cítiť vietor, ktorý cítim aj ja..počúvať samých seba, načúvať srdcu.
A asi ešte dlho budem kráčať po mojej "ceste života." Je to cesta, na ktorej budem stále objavovať, učiť sa a hľadať...Neviem presne ako dlho to bude, neviem presne ohraničiť ten čas, nepoznám jej koniec. Neviem, kedy sa na mojej ceste niekto objaví a či bude chcieť vstúpiť...
Bola som na všetko sama. Nebol tu nikto, s kým by som tento pocit zdieľala. Nikto, kto by ma nasmeroval, ukázal význam vecí... teraz viem, že nie vždy dostanem odpovede na otázky a možno práve cesta sa stáva odpoveďou.
Bola som plná elánu. Chcela som všetko zmeniť, každého napraviť. Ukázať im akí sú „zlí,“ povedať: „Sakra, uvedomte sa!“ Potom som zistila, že ja som prestala chápať ich svet, ich cesty. Pochopila som, že musím začať od seba. Nemôžem ich stiahnuť na svoju cestu a povedať: „Kráčaj po mojich stopách!“ Musím meniť najprv seba, svoje vnútro, svoje nesprávne zakorenené myšlienky, svoju myseľ a dušu. Potom príde čas, kedy im budem môcť povedať o svojej ceste, ale je len na nich kadiaľ kráčajú.
Možno príde čas, kedy budem môcť zdieľať svoju cestu s inými, nie len o nej hovoriť. Ukázať jej krásy. Ukázať im každý strom, nie len hovoriť o jeho láske, nechať ich privoňať ku každému kvetu, nie len hovoriť o jeho vôni. Nechať ich cítiť vietor, ktorý cítim aj ja..počúvať samých seba, načúvať srdcu.
A asi ešte dlho budem kráčať po mojej "ceste života." Je to cesta, na ktorej budem stále objavovať, učiť sa a hľadať...Neviem presne ako dlho to bude, neviem presne ohraničiť ten čas, nepoznám jej koniec. Neviem, kedy sa na mojej ceste niekto objaví a či bude chcieť vstúpiť...