My life, my road!
Môžeš o mne hovoriť, že neviem rozprávať, to ale nie je pravda. Ľudia, ktorí ma poznajú ti potvrdia, že som človek, ktorý iba našiel svoju cestu z ticha a pomaly začína odmŕzať. Učí sa nanovo písať, pomaly rozprávať, vyvažuje, hľadá svoju rovnováhu a ide svojou cestou.
Tak tu teraz sedím a užívam si prítomný okamih. Vychutnávam si vánok, dotyk s trávou, spojenie s prírodou a spev vtákov...
Myslím, že každý z nás raz vypláva. Dostáva sa na svoju životnú cestu vo vlastnej duševnej lodi. Možno po ceste stretne nové lode, bude sa zdokonaľovať v plávaní, napínaní plachiet, vo využívaní prílivu a odlivu.
Popravde moje plavby boli namáhavé. Dlho som sa skrývala a zahadzovala svoju loď. Šinula sa do búrok ako bláznivá, narážala do skál a nechávala si ju ničiť . Kládla som na seba stále väčšie závažie. To staré nedokázala zahodiť. „Veď tá loď to zvládne!“ Ale skoro nezvládla.
Vlastne ono je to celé jedno veľké divadlo. Učíme sa nebyť pasívnymi hráčmi v publiku. Učíme sa stať hercami, vyjsť na pódium. Je to iba hra, v ktorej musíme nájsť svoje vlastné pravidlá, vlastné kostými a vlastnú tvár(alebo kto chce masku;) ) Len nie všetci o tom vedia...
Učím sa ako žiť. Hľadám tie moje pravidlá. Som blázon, čo sa objíma so stromami a po večeroch medituje na hojdačkách. Zbláznená do koní a psychológie, ktorá mi ukázala iný pohľad na vec. Aj vďaka nej a iným „lodiam“ ma priviedla späť k sebe samej. Pomáha mi viac pochopiť seba, svoju dušu, druhých a kone.
Ako hovorí Clarissa Pinkola Estés "Nespoutaná příroda nás učí, abychom přijímali výzvy tak, jak se dostaví. Když jsou vlci loveni, neříkají: Ach ne! Ne znovu! Oni předstírají útěk, skáčou, běží, ukrývají se, hrají si na mrtvé, brání se, chovají se tak, jak je třeba. Nesmíme být tedy šokováni tím, že dojde k degradaci systému, rozkladu a k těžkým časům. Musíme chápat, že to, co bere do zajetí ženskou radost, se bude stále přemisťovat a měnit tvar, ale my v našich vlastních charakterech najdeme neomezenou životní sílu, to nepostradatelné libido pro veškeré činy srdce."
Stáva sa, že niekedy nevidíme alebo stratíme cestu. Nikdy nie je chybou hľadať ju, pracovať na sebe, snažiť sa žiť lepším životom. Nikdy! Ten zmysel je v nás. Nie je v ľuďoch, vo vonkajších okolnostiach..
Odplávala ďalšia loď. Už nesedím na brehu a nepozerám sa márne do diaľky. Som na tej lodi. Vstala som a urobila krok. Opravujem diery po búrkach a votrelcoch. Čistím svoju loď od špiny, ktorej som sa roky nedotkla. Niektorým veciam sa snažím dávať zbohom a posielam ich do hlbín mora. Iné, tie, ktoré boli dlho v truhliciach, tie, ktoré sú už zatuchnuté sa naopak snažím vyniesť na povrch. Pevne držím kormidlo v rukách a čo je hlavné mám svoj smer. Nezáleží na rýchlosti. Hlavne, že idem vpred.
Sedím tu a som šťastná, že niekde v duchu opäť tancujem svoj duševný tanec a spievam zas tak, ako to cítim. Počúvam svoje vnútro viac, ako kedykoľvek predtým.
Tak tu teraz sedím a užívam si prítomný okamih. Vychutnávam si vánok, dotyk s trávou, spojenie s prírodou a spev vtákov...
Myslím, že každý z nás raz vypláva. Dostáva sa na svoju životnú cestu vo vlastnej duševnej lodi. Možno po ceste stretne nové lode, bude sa zdokonaľovať v plávaní, napínaní plachiet, vo využívaní prílivu a odlivu.
Popravde moje plavby boli namáhavé. Dlho som sa skrývala a zahadzovala svoju loď. Šinula sa do búrok ako bláznivá, narážala do skál a nechávala si ju ničiť . Kládla som na seba stále väčšie závažie. To staré nedokázala zahodiť. „Veď tá loď to zvládne!“ Ale skoro nezvládla.
Vlastne ono je to celé jedno veľké divadlo. Učíme sa nebyť pasívnymi hráčmi v publiku. Učíme sa stať hercami, vyjsť na pódium. Je to iba hra, v ktorej musíme nájsť svoje vlastné pravidlá, vlastné kostými a vlastnú tvár(alebo kto chce masku;) ) Len nie všetci o tom vedia...
Učím sa ako žiť. Hľadám tie moje pravidlá. Som blázon, čo sa objíma so stromami a po večeroch medituje na hojdačkách. Zbláznená do koní a psychológie, ktorá mi ukázala iný pohľad na vec. Aj vďaka nej a iným „lodiam“ ma priviedla späť k sebe samej. Pomáha mi viac pochopiť seba, svoju dušu, druhých a kone.
Ako hovorí Clarissa Pinkola Estés "Nespoutaná příroda nás učí, abychom přijímali výzvy tak, jak se dostaví. Když jsou vlci loveni, neříkají: Ach ne! Ne znovu! Oni předstírají útěk, skáčou, běží, ukrývají se, hrají si na mrtvé, brání se, chovají se tak, jak je třeba. Nesmíme být tedy šokováni tím, že dojde k degradaci systému, rozkladu a k těžkým časům. Musíme chápat, že to, co bere do zajetí ženskou radost, se bude stále přemisťovat a měnit tvar, ale my v našich vlastních charakterech najdeme neomezenou životní sílu, to nepostradatelné libido pro veškeré činy srdce."
Stáva sa, že niekedy nevidíme alebo stratíme cestu. Nikdy nie je chybou hľadať ju, pracovať na sebe, snažiť sa žiť lepším životom. Nikdy! Ten zmysel je v nás. Nie je v ľuďoch, vo vonkajších okolnostiach..
Odplávala ďalšia loď. Už nesedím na brehu a nepozerám sa márne do diaľky. Som na tej lodi. Vstala som a urobila krok. Opravujem diery po búrkach a votrelcoch. Čistím svoju loď od špiny, ktorej som sa roky nedotkla. Niektorým veciam sa snažím dávať zbohom a posielam ich do hlbín mora. Iné, tie, ktoré boli dlho v truhliciach, tie, ktoré sú už zatuchnuté sa naopak snažím vyniesť na povrch. Pevne držím kormidlo v rukách a čo je hlavné mám svoj smer. Nezáleží na rýchlosti. Hlavne, že idem vpred.
Sedím tu a som šťastná, že niekde v duchu opäť tancujem svoj duševný tanec a spievam zas tak, ako to cítim. Počúvam svoje vnútro viac, ako kedykoľvek predtým.