Tvárou v tvár osudu
V mojom živote sa objavilo veľa koní, veľa tých, s ktorými som trávila čas. Boli to tí, ktorí ma učili. Tí, ktorí mi dali niečo do života.
Ale nie každý Vás osloví, nie každí kôň Vám môže utkvieť tak hlboko v srdci. Može byť šampión vo vašom živote.
Pre mňa to bola ona. Prvý krát som ju uvidela, jej pohľad očí, akoby Vám niečo napovedal, jej láska a radosť, že tam ste.
V tých chvíľach s ňou ste zabúdali na všetko. Ja som veľa krát zabúdala. Zabúdala som. Zabúdala som na všetko, žila som len s ňou a pre ňu. Páni, tá sa Vám hnala. Tak sa trhala von, toľko radosti. Nebolo tu nič iné, nič viac ste nemuseli vnímať, len tá radosť zo života, aj tak sme sa dokázali radovať z toho, čo máme. S jej elánom a radosťou som dostávala strašne veľa. Koľko krát sme sa v srdciach spoločne smiali. Utekeli sme pred všetkým, hnali sa ako bláznivé za slobodou. Nevnímali sme okolitý svet. Žili sme len pre tie chvíle. Bol to náš únik z reality, z okolitého života, od zla...
Ten kúsok, ktorí ste mali, Vám dával význam. Ten vietor vo vlasoch a ostrý, štipľavý vzduch... bolo toho tak málo, bolo to tak krátke, ale nanajvýš úžasné. Spravila som veľa chýb a už ich asi len ťažko napravím...Ťažko vrátim späť spoločné chvíle. S tým, č odišlo, odišiel aj kúsok zo mňa...
Bola tma. Na oblohe miliarda hviezd. Len tak som tam sedela schúlená v klbku. Cítila som len chlad, smútok, beznádej a bolesť. Všetko odišlo, nič už nemalo svoj význam. Ticho niekedy prerušil plač alebo výkrik. Krik z hĺbky duše do ticha..že už nevládzem, že nič nechápem. Srdce mi pri každom pomyslení trhalo rany. Mala som strach, že už to nebude lepšie. Bol to pocit, kedy som už nevedela, čo mám čakať. Chcela som uniknúť. Rozbehnúť sa až ma srdce rozbolí, zakričať „Nie.“ Nemať ten pocit bezvýznamnosti, tváriť sa silno a nezlomne. Vyrvať si srdce z hrude. Čokoľvek, len aby sa ten pocit smútku nevrátil. .. a vtedy sa ukázala ona...
Pre každého celkom obyčajný kôň v stáde a ja som ani len netušila, že raz bude v mojom srdci. Kúsok po kúsku ma dávala do kopy, ako skladačku. A ja som sa opäť vracala späť k sebe. Dokázala ma postaviť na nohy...
Pamätám si tie chvíle spred roka ako dnes. Už to nebolo také ružové... Slzy v očiach, srdce dotrhané... Zostali len spomienky.
Tie oči plné tajomstva. Stačil jeden pohľad do nich, ktorý vyvolal čosi príjemné. Nemuseli byť slová. Stačil pohľad.
Tie dni, keď tu bol smiech z hĺbky duše. Ten skutočný, úprimný smiech. Od šťastia, spokojnosti. Ničím nezakrytý.
Zostalo prázdno. Mohla som sa akokoľvek tváriť, že je to v poriadku. Naučiť sa skrývať a potláčať to, skutočnosť nezmenilo. Pravda si vždy našla cestu na povrch.
Boli dni, kedy som utekala zmoknúť. Vykričať sa, že to nemôže byť koniec, ale bol. Na zemi zostal prach, z ktorého som sa akýmsi zázrakom snažila vyčarovať šťastie. Pozbierať tie stratené, už dávno uschnuté kvety. Vdýchnuť život dňom, ktoré zomierali...
Raz som musela prestať utekať. Pozrieť sa Smrti do očí. Tvárou v tvár. Podať si s ňou ruku a spriateliť sa. Uvedomiť si existenciu. Neskrývať, čo sa nedá skryť... a vtedy som pochopila dôležité slová: "Navždy v srdci."