Na čas slimákom
Pomaly, ale isto zapĺňam ďalšie stránky papierov. Rozmýšľam, ako to celé zlepím. Robím ešte pár bodov. Menší náčrt. V hlave mi víri práca, ľudia. Dnes máme v pláne dokončiť projekt. Ako to stihnem? Čomu sa venovať?
Kráčam po chodníku. Vnútri sa niečo zle pomiešalo. Voda vrie pod poklopom. Niekde je prasklina. Tvárim sa ako dostihový slimák. „Kam ponáhľaš? Prestaň! Dýchaj! Kráčaj pomaly!“ hovorím si.
Stojím na zástavke pripravená na cestu domov. Vyberám z vrecka mobil. Volám. Hľadám obal. Prehmatávam vrecko bundy, pozerám za seba. Nič. Prehmatávam vrecko, pozerám za seba. Do kelu, kde je? Aha, dnes mám aj nohavice. Dobre vedieť.
Rozbolela ma hlava. Myšlienky neustále prúdia. Vystupujem z električky. Na povrch vynášam ďalší sen. Čo môže znamenať? Po ľuďoch hádžem vražedné pohľady. Neľúbia sa mi. Všetko pod tlakom explodovalo, prasklo.
Konečne na ceste domov. Keď ja som slimák, čo sú tie štvorkolesové vrčiace prostriedky? Navôkol farby: žltá, fialová.. ale ružová? Strasiem sa.
Je mi dobre? Počujem sliepky. Nejaký človek, uprostred BA, pri frekventovanej ceste chová sliepky? Prepána.
Stojím pred domom. Vyťahujem z vrecka kľúče. Pred tým, než otvorím, skončili na zemi.
Som doma. Čo robiť? Zmätok. Sedím a bezcieľne pozerám pred seba. Nalejem čaj. Pustím hudbu. Ľahnem na gauč. Snažím sa upokojiť. Nachádzam v tom gauči isté čaro. Zostávam so strachom ukrytá pred svetom. Rovnováha mi spadla niekam do bahna...
Stále sa učím, ako ísť po malých krokoch vpred. Nerozbehnúť sa. Práca ide momentálne bokom.
A nakoniec som aj rada, že môžem byť na čas slimákom.
Kráčam po chodníku. Vnútri sa niečo zle pomiešalo. Voda vrie pod poklopom. Niekde je prasklina. Tvárim sa ako dostihový slimák. „Kam ponáhľaš? Prestaň! Dýchaj! Kráčaj pomaly!“ hovorím si.
Stojím na zástavke pripravená na cestu domov. Vyberám z vrecka mobil. Volám. Hľadám obal. Prehmatávam vrecko bundy, pozerám za seba. Nič. Prehmatávam vrecko, pozerám za seba. Do kelu, kde je? Aha, dnes mám aj nohavice. Dobre vedieť.
Rozbolela ma hlava. Myšlienky neustále prúdia. Vystupujem z električky. Na povrch vynášam ďalší sen. Čo môže znamenať? Po ľuďoch hádžem vražedné pohľady. Neľúbia sa mi. Všetko pod tlakom explodovalo, prasklo.
Konečne na ceste domov. Keď ja som slimák, čo sú tie štvorkolesové vrčiace prostriedky? Navôkol farby: žltá, fialová.. ale ružová? Strasiem sa.
Je mi dobre? Počujem sliepky. Nejaký človek, uprostred BA, pri frekventovanej ceste chová sliepky? Prepána.
Stojím pred domom. Vyťahujem z vrecka kľúče. Pred tým, než otvorím, skončili na zemi.
Som doma. Čo robiť? Zmätok. Sedím a bezcieľne pozerám pred seba. Nalejem čaj. Pustím hudbu. Ľahnem na gauč. Snažím sa upokojiť. Nachádzam v tom gauči isté čaro. Zostávam so strachom ukrytá pred svetom. Rovnováha mi spadla niekam do bahna...
Stále sa učím, ako ísť po malých krokoch vpred. Nerozbehnúť sa. Práca ide momentálne bokom.
A nakoniec som aj rada, že môžem byť na čas slimákom.