Od detstva som milovala kone. Nebol to pes ani mačka. Bol to kôň. V snoch som si predstavovala, ako sedím na koni. Keď sme išli cez les predstavovala som si čisto bieleho koňa, ako sneh, ktorý tam cvála. Na ktorého som nasadla len tak, možno preto, že som vnímala svet ešte príliš jednoducho a na koňa by som nejaké sedlo nedala. Pre mňa neexistovalo. Unášal ma pocit voľnosti. Hriva, ktorej som sa držala a šľahala mi do tváre. Západ slnka a rozbehnutý kôň. Keď som chcela, aby si oddýchol dala som mu voľnosť a on sa stratil medzi stromami. Keď som ho chcela späť bol tam.
Teraz, keď som "vyrástla" z mojich predstáv a snov, zistila som, že moje nápady neboli nikdy bláznivé. Boli jednoduché. Bez zložitých vzorcov. Pozerali sa na svet detskými očami. Myslím, že každý by sme sa mali držať svojich snov. Či sú z detstva alebo sú to len túžby. Vždy sa nám môžu splniť.
Keď som bola väčšia začala som jazdiť. Odvtedy sa stali kone mojou súčasťou. Boli v mojej hlave a nedalo sa na ne zabudnúť. Bola to nejaká sila, čo ma k nim stále ťahala, aj keď som spadla. Nevzdala som sa ich.
Nie je to dávno, čo sa môj názor zmenil a vrátil sa k "detským rokom." Teraz je mojim snom mať koňa, ktorý by mi dovolil chodiť s ním pri západe slnka a tryskovať o závody s vetrom. S ktorým by som sa smiala a chodili by sme spoločne von. Nie ako pes a pán, ktorých spojuje vodítko, ale ako dvaja priatelia. Idú vedľa seba a nepotrebujú jeden na druhého vodítko. Je medzi nimi veľké prepojenie, ktoré ich spája a drží jeden druhého. Možno ho nevidíme, ale sú to ich srdcia, ktoré sú spojené.
Teraz, keď som "vyrástla" z mojich predstáv a snov, zistila som, že moje nápady neboli nikdy bláznivé. Boli jednoduché. Bez zložitých vzorcov. Pozerali sa na svet detskými očami. Myslím, že každý by sme sa mali držať svojich snov. Či sú z detstva alebo sú to len túžby. Vždy sa nám môžu splniť.
Keď som bola väčšia začala som jazdiť. Odvtedy sa stali kone mojou súčasťou. Boli v mojej hlave a nedalo sa na ne zabudnúť. Bola to nejaká sila, čo ma k nim stále ťahala, aj keď som spadla. Nevzdala som sa ich.
Nie je to dávno, čo sa môj názor zmenil a vrátil sa k "detským rokom." Teraz je mojim snom mať koňa, ktorý by mi dovolil chodiť s ním pri západe slnka a tryskovať o závody s vetrom. S ktorým by som sa smiala a chodili by sme spoločne von. Nie ako pes a pán, ktorých spojuje vodítko, ale ako dvaja priatelia. Idú vedľa seba a nepotrebujú jeden na druhého vodítko. Je medzi nimi veľké prepojenie, ktoré ich spája a drží jeden druhého. Možno ho nevidíme, ale sú to ich srdcia, ktoré sú spojené.