..Raz mi jeden človek otvoril srdce a odvtedy som začala pátrať, uvažovať, prečo sa veci dejú tak, ako sa dejú. Pýtala som sa sama seba a hľadala odpovede na to, prečo je ten a onen kôň taký, prečo sa správa tak a onak.
Veľa krát sa mi dostalo do úst dosť bláznivých odpovedí a neskôr som im začala sama veriť, ale potom mi nestačilo „lebo je to zmrd.“
Snažila som sa od koní učiť a nie vždy to bolo ľahké. Bola tam dávka emócií a neporozumenia z mojej strany. A verte alebo nie kone budú vždy nadovšetko úprimné. Na nič sa nehrajú, nepretvarujú sa, nezávidia, neklamú. Dokážu dávať, aj keď sami majú málo. A kone tie nás asi nikdy neprestanú učiť byť lepšími ľuďmi.
Stále stretávam ľudí, ktorí kone nechápu, nechcú chápať alebo sa ich boja.
Niekedy sa zamýšľam, čím to je. Celkom tých ľudí chápem. Každý sme nejakí. Aj ja som bola taká. Doťahovala som sa s koňom o moc. Nehovorím, že teraz som bez chýb. Stále ich robím, ale kto chce a snaží sa, dosiahne niečo.
Nesnažím sa s koňmi robiť „ala horsemanship,“ aby ma na slovo poslúchali, aby robili to, čo chcem. Nelusknem prstom a oni začnú skákať. Snažím sa, aby boli aj oni osobnosťou. Aby sa mohli prejaviť, aby mali vlastný názor.
Myslím, že na svete bude ešte veľa ľudí, ktorí ma budú považovať za blázna, ktorí nebudú chápať moje myšlienkové pochody. Nebudú chápať, prečo, keď kôň nejde ja ho jednoducho nepotiahnem...že chcem, aby sa rozhodol sám, či pôjde alebo nie. A aj napriek všetkým týmto ľuďom sa stále snažím niekde v kútiku byť sama sebou a neveriť básničkám. Snažím sa počúvať hlas koňa.
..Ak sa raz započúvate možno budete počuť ten tichý hlas. Hlas koňa vychádzajúci z jeho vnútra. Rešpektujme ho a dostane sa rešpektu aj nám.