Potreby koňa vyvierajúce z jeho prirodzenosti alebo dávnej minulosti
24.12.2011
Vždy, keď dopíšem nejaký článok zamyslím sa nad otázkou: „No a čo to bude nabudúce?..už vyčerpávam posledné možnosti,“ ale som na omyle.
Kone nám nechávajú neskutočne dlhú cestu na objavovaní k nim a možnosti vedomostí o nich budú stále siahať za hranice, čiže vždy sa bude dať o niečom písať, vždy nás kone prekvapia niečím novým :)
"Potreby koňa vyvierajúce z jeho prirodzenosti alebo dávnej minulosti"
Čo pre mňa tieto slová vlastne znamenajú? Čo si pod nimi predstavujem? Znamenajú pre mňa veľmi veľkú úlohu v živote koňa. Dávajú mi odpovede na otázky, ako mu môcť zabezpečiť kúsok z plnohodnotného a šťastného života a to ostatné, to zostáva v nás a v našom prístupe k nemu.
Na čo netreba zabúdať je, že kedykoľvek, keď si budeme chcieť zaobstarať koňa mali by sme o ňom aj niečo vedieť. Niečo viac, ako len to, že v našom právnom poriadku je chápaný ako vec a v ekonomike ako dlhodobý hmotný majetok. Niečo viac ako to, že má 2 oči a 4 nohy...
Čo kôň teda k životu potrebuje, aké sú jeho požiadavky a hodnoty v súlade s tými našimi ľudskými?
Prirodzene môžeme prísť k tejto odpovedi už len tým, že sa zamyslíme nad tým, ako kedysi žili kone. Tam sú ich prvé stopy, od ktorých by sa mal odrážať náš prístup. Postupom času sa menila ich stavba, ale ešte stále aj napriek výdobytkom tým naším- ľudským zostáva kôň niekde vo svojej hĺbke sám sebou.
Najdôležitejšou "zložkou" sú základné potreby, i keď vo svojej podstate každé sú nejakým spôsobom pre zdravý vývin koňa dôležité. čiže nemôžem presne povedať, že jedny sú dôležitejšie, druhé nie. Všetky potreby sú dôležité a ovplyvňujú sa navzájom.
Medzi "základné" potreby by som zahrnula dostatočný prísun potravy, vodú, spánok,...
Dôležité sú pastviny, ako zviera, ktoré kedysi prešlo míle za potravou, vodou a utekalo pred predátormi. Zviera, ktoré bolo skoro stále v pohybe, v otvorenom priestore, nie zavreté v jednej malej izbičke nazývanej box.
Takisto aj pohyb. Myslím tým ten skutočný, konský pohyb. Nie začať ho naháňať či nútiť. Keď bude mať kôň svoje prirodzené prostredie-pastviny bude sa mu dostávať pohyb aj trochu žrádla.
Samozrejme kôň mal vždy na blízku svoje stádo, sociálny kontakt. Svojich priateľov a zároveň ochranu, ktorú nachádzal v skupinách. A samota isto nikomu neprospieva, tobôž nie stiesnený priestor.
K tomuto by som zahrnula aj voľnosť , pod ktorou si predstavujem tú konskú prirodzenosť, bez ľudských zásahov a vymožeností.
Ďalej je pre mňa dôležité, ak sa koňom dostáva dostatočne veľa stimulov. Nie málo ani veľa. Pod týmto pojmom myslím niečo, ako spoločnú hru, prácu s koňom, budovanie dôvery, kráčanie na spoločnej ceste spolu s koňom, nechávať ho premýšľať alebo doplňte si sami...
Na začiatku som písala, že je to dôležité pre mňa. A myslím, že ešte dlho o tom budem presvedčená. Dôležité je to pre nás, pre ľudí, určite nie pre kone. Preto by sa mu mali dostávať stimuly v súlade s tými jeho aj našimi, aby sme mali radosť obaja, nie len jedna strana. A určite si tú spoločnú prácu nepredstavujem tak, že kôň uteká a vy stojíte uprostred.
Kone nevyhľadávajú ľudí, ľudia kone zjavne áno a preto, keď sa nám dostane pod ruku nejaký kôň máme nesmiernu zodpovednosť za toto zviera. Začíname si budovať cestu, po ktorej s ním budeme kráčať až do konca. My určujeme našu prácu s koňom, čo budeme robiť a ako, ale nerozhodujeme o tom, či nám kôň začne dôverovať. To, či nám dôveruje zistíme až vtedy ak sa v ňom prebudí niečo silnejšie, ako on sám. Zistíme to vtedy, keď odhodíme všetky zbrane a kôň s nami zostáva dobrovoľne a rozhodne sa kráčať spoločne s nami. Určite si nevytvoríme tento vzťah žiadnym trestaním ani našim hnevom, tobôž nie tým klasickým nasadnutím a jazdením. Kôň je živý tvor a mali by sme ho tak aj brať. Nie ako vec. Nemali by sme sa nad ním vyvyšovať. Mali by sme ho brať v celej jeho prirodzenosti a snažiť sa prísť na to, ako zmýšľa on, nie ľudia. Snažiť sa byť niekym iným a dať mu kúsok srdca.
A v neposlednom rade by sme si mali uvedomiť, že kôň nieje človek. Prispôsobili sme ich nášmu životu, ale nikdy sme si neuvedomili, že príroda ich prispôsobila životu a tomu, aby mohli prežiť. Toto sú celé generácie našich výtvorov- výmyslov, nie konských. Slúžia pre naše pohodlie, nie konské. Kôň nepotrebuje krémiky, postieľku a perinku. Nevyhľadáva železo. Má svoje predstavy o živote a je len na nás, ako ich prijmeme :)
Vždy, keď dopíšem nejaký článok zamyslím sa nad otázkou: „No a čo to bude nabudúce?..už vyčerpávam posledné možnosti,“ ale som na omyle.
Kone nám nechávajú neskutočne dlhú cestu na objavovaní k nim a možnosti vedomostí o nich budú stále siahať za hranice, čiže vždy sa bude dať o niečom písať, vždy nás kone prekvapia niečím novým :)
"Potreby koňa vyvierajúce z jeho prirodzenosti alebo dávnej minulosti"
Čo pre mňa tieto slová vlastne znamenajú? Čo si pod nimi predstavujem? Znamenajú pre mňa veľmi veľkú úlohu v živote koňa. Dávajú mi odpovede na otázky, ako mu môcť zabezpečiť kúsok z plnohodnotného a šťastného života a to ostatné, to zostáva v nás a v našom prístupe k nemu.
Na čo netreba zabúdať je, že kedykoľvek, keď si budeme chcieť zaobstarať koňa mali by sme o ňom aj niečo vedieť. Niečo viac, ako len to, že v našom právnom poriadku je chápaný ako vec a v ekonomike ako dlhodobý hmotný majetok. Niečo viac ako to, že má 2 oči a 4 nohy...
Čo kôň teda k životu potrebuje, aké sú jeho požiadavky a hodnoty v súlade s tými našimi ľudskými?
Prirodzene môžeme prísť k tejto odpovedi už len tým, že sa zamyslíme nad tým, ako kedysi žili kone. Tam sú ich prvé stopy, od ktorých by sa mal odrážať náš prístup. Postupom času sa menila ich stavba, ale ešte stále aj napriek výdobytkom tým naším- ľudským zostáva kôň niekde vo svojej hĺbke sám sebou.
Najdôležitejšou "zložkou" sú základné potreby, i keď vo svojej podstate každé sú nejakým spôsobom pre zdravý vývin koňa dôležité. čiže nemôžem presne povedať, že jedny sú dôležitejšie, druhé nie. Všetky potreby sú dôležité a ovplyvňujú sa navzájom.
Medzi "základné" potreby by som zahrnula dostatočný prísun potravy, vodú, spánok,...
Dôležité sú pastviny, ako zviera, ktoré kedysi prešlo míle za potravou, vodou a utekalo pred predátormi. Zviera, ktoré bolo skoro stále v pohybe, v otvorenom priestore, nie zavreté v jednej malej izbičke nazývanej box.
Takisto aj pohyb. Myslím tým ten skutočný, konský pohyb. Nie začať ho naháňať či nútiť. Keď bude mať kôň svoje prirodzené prostredie-pastviny bude sa mu dostávať pohyb aj trochu žrádla.
Samozrejme kôň mal vždy na blízku svoje stádo, sociálny kontakt. Svojich priateľov a zároveň ochranu, ktorú nachádzal v skupinách. A samota isto nikomu neprospieva, tobôž nie stiesnený priestor.
K tomuto by som zahrnula aj voľnosť , pod ktorou si predstavujem tú konskú prirodzenosť, bez ľudských zásahov a vymožeností.
Ďalej je pre mňa dôležité, ak sa koňom dostáva dostatočne veľa stimulov. Nie málo ani veľa. Pod týmto pojmom myslím niečo, ako spoločnú hru, prácu s koňom, budovanie dôvery, kráčanie na spoločnej ceste spolu s koňom, nechávať ho premýšľať alebo doplňte si sami...
Na začiatku som písala, že je to dôležité pre mňa. A myslím, že ešte dlho o tom budem presvedčená. Dôležité je to pre nás, pre ľudí, určite nie pre kone. Preto by sa mu mali dostávať stimuly v súlade s tými jeho aj našimi, aby sme mali radosť obaja, nie len jedna strana. A určite si tú spoločnú prácu nepredstavujem tak, že kôň uteká a vy stojíte uprostred.
Kone nevyhľadávajú ľudí, ľudia kone zjavne áno a preto, keď sa nám dostane pod ruku nejaký kôň máme nesmiernu zodpovednosť za toto zviera. Začíname si budovať cestu, po ktorej s ním budeme kráčať až do konca. My určujeme našu prácu s koňom, čo budeme robiť a ako, ale nerozhodujeme o tom, či nám kôň začne dôverovať. To, či nám dôveruje zistíme až vtedy ak sa v ňom prebudí niečo silnejšie, ako on sám. Zistíme to vtedy, keď odhodíme všetky zbrane a kôň s nami zostáva dobrovoľne a rozhodne sa kráčať spoločne s nami. Určite si nevytvoríme tento vzťah žiadnym trestaním ani našim hnevom, tobôž nie tým klasickým nasadnutím a jazdením. Kôň je živý tvor a mali by sme ho tak aj brať. Nie ako vec. Nemali by sme sa nad ním vyvyšovať. Mali by sme ho brať v celej jeho prirodzenosti a snažiť sa prísť na to, ako zmýšľa on, nie ľudia. Snažiť sa byť niekym iným a dať mu kúsok srdca.
A v neposlednom rade by sme si mali uvedomiť, že kôň nieje človek. Prispôsobili sme ich nášmu životu, ale nikdy sme si neuvedomili, že príroda ich prispôsobila životu a tomu, aby mohli prežiť. Toto sú celé generácie našich výtvorov- výmyslov, nie konských. Slúžia pre naše pohodlie, nie konské. Kôň nepotrebuje krémiky, postieľku a perinku. Nevyhľadáva železo. Má svoje predstavy o živote a je len na nás, ako ich prijmeme :)