4.oo ráno
Prebúdzam sa v kŕčoch. Opäť som sa počas spánku niekde potápala. Pomaly vstávam. Na nohe mi za noc narástla ďalšia hlava. Už ani neprenášam na ňu váhu. Skákam a zisťujem, že to ide rýchlejšie. Účinne začnem túto novú metódu používať....
8.18
Môj extra sprievod stihol hneď zrána pokaziť niekomu deň...
Sedím na stoličke. Predo mnou sa otvárajú a zatvárajú dvere do tajomných miestností. Neskôr vstupujem. Dostávam sa k lekárke, ktorá naposledy riešila moje nepodložené problémy. Bohužiaľ žiaden nález.
Pýta sa, odpovedám... Vyzerám v jej tvári ako debil, ktorý sa snaží loziť po stromoch?
Čakám na röntgen. Stretávam sa s pádom zo zápasu. Rozprávame sa, zdieľame.
Premýšľam. Zlomené? Choďte s tými drevenými nohami do riti! Radšej sa aj plaziť! Môžem sa rozlúčiť s akčnosťou, nočnými terapiami, chodením do školy, návratom k detským časom, "ničením" ihrísk, hľadaním rovnováhy, vyvažovaním. Budem zavretá v jednej miestnosti. A azda aj na dvere zaklope tá nepríjemná pani depresia. Utekať do postele a triasť sa od strachu pred životom. Skrývať sa pod perinou. Pozor strašidielka sú nablízku!
9.5o
Vychádzam z nemocnice. Skúšam zaťažovať. Ostávam pri skákaní.
Noha v obväze. Srdce nechali nepovšimnuté... Čo je potom s ním? Zlomené? Koľko obväzov potrebuje? Veď tá bolesť je silnejšia. Zostávam zas neošetrená, vnútri prázdna. S týmito bolesťami, ktoré sa niesli so mnou každým dňom. Bojujem so životom, stávam sa umelcom.. Neutíchnu ani po úteku. Sú tu a ticho hovoria, že niečo je zle.
Prebúdzam sa v kŕčoch. Opäť som sa počas spánku niekde potápala. Pomaly vstávam. Na nohe mi za noc narástla ďalšia hlava. Už ani neprenášam na ňu váhu. Skákam a zisťujem, že to ide rýchlejšie. Účinne začnem túto novú metódu používať....
8.18
Môj extra sprievod stihol hneď zrána pokaziť niekomu deň...
Sedím na stoličke. Predo mnou sa otvárajú a zatvárajú dvere do tajomných miestností. Neskôr vstupujem. Dostávam sa k lekárke, ktorá naposledy riešila moje nepodložené problémy. Bohužiaľ žiaden nález.
Pýta sa, odpovedám... Vyzerám v jej tvári ako debil, ktorý sa snaží loziť po stromoch?
Čakám na röntgen. Stretávam sa s pádom zo zápasu. Rozprávame sa, zdieľame.
Premýšľam. Zlomené? Choďte s tými drevenými nohami do riti! Radšej sa aj plaziť! Môžem sa rozlúčiť s akčnosťou, nočnými terapiami, chodením do školy, návratom k detským časom, "ničením" ihrísk, hľadaním rovnováhy, vyvažovaním. Budem zavretá v jednej miestnosti. A azda aj na dvere zaklope tá nepríjemná pani depresia. Utekať do postele a triasť sa od strachu pred životom. Skrývať sa pod perinou. Pozor strašidielka sú nablízku!
9.5o
Vychádzam z nemocnice. Skúšam zaťažovať. Ostávam pri skákaní.
Noha v obväze. Srdce nechali nepovšimnuté... Čo je potom s ním? Zlomené? Koľko obväzov potrebuje? Veď tá bolesť je silnejšia. Zostávam zas neošetrená, vnútri prázdna. S týmito bolesťami, ktoré sa niesli so mnou každým dňom. Bojujem so životom, stávam sa umelcom.. Neutíchnu ani po úteku. Sú tu a ticho hovoria, že niečo je zle.